Bio

Meno: Lajos Edvin Csűry
Umelecké meno:Edvin Marton
Dátum narodenia:17.2.1974
Miesto narodenia:Tiszaúljak - Výlok, Ukrajina
Národnosť:Maďarská
Farba vlasov:tmavohnedá až čierna
Farba očí:modrá
Výška:181 cm
Vzdelanie *:1983-90 - Čajkovského hudobná škola v Moskve
1990-97 - Akadémia Litza Ferenca v Budapešti
1994 - Julliard School of Music v New Yorku
1995 - Hudobná akadémia vo Viedni (pozri infórmácie v poznámkach)
Jazykové zručnosti:Rozpráva maďarsky, ukrajinsky, anglicky, rusky, nemecky, trocha francúzsky a taliansky
Dôležité ocenenia:1991 (asi) - vyhral prvú cenu v súťaži Franza Liszta (a mnoho ďalších počas štúdii)
1997 - Medzinárodná huslová súťaž v Montreale v Kanade, ako víťaz získal šancu hrať na Stradivárkach (16.8.)
1998 - Víťaz zlatej medaily v medzinárodnej súťaži v Ríme
2006 - víťaz Emmy (1.5.)
2008 - Eurovision Song contest (ako doprovod víťaza Dima Bilana, 24.5.)
2008 - Guirlande d'Honneur spolu s Pljuščenkom
2009 - ZD Music Awards (spoločne s Pjuščenkom a Bilanom za klip Believe)


Životopis

Detstvo
     Edvin Lájos Csűry sa narodil 17. Februára 1974 na západnej Ukrajine v maďarskej dedinke Tiszaújlak do zmiešanej hudobníckej rodiny.
Na svoje piate narodeniny dostal darček, ktorý predurčil jeho osud – husle. Jeho rodičia, ukrajinská matka a otec Maďar mali rovnakú vášeň a chceli dokázať, že sú aj dobrými učiteľmi. Avšak každý z nich to bral trocha iným smerom a taktikou. Cesta, na konci ktorej stál Edvin, ako jeden z najlepších huslistov sveta, nebola však jednoduchá, bola plná smútku a ťažkostí s ktorými musel bojovať.
Prvé hodiny s matkou začali hneď v deň narodenín. Edvin nemal žiadne problémy, učil sa rýchlo a jeho matka bola spokojná s jeho napredovaním. Avšak jeho otec to bral úplne inak, požadoval, aby Edvin vstával aj chodil spať za zvuku huslí a každý deň musel tvrdo cvičiť, aby bol každý deň lepší a lepší, len aby dokázal, akými dobrými učiteľmi jeho rodičia sú. Jeho matka ho však milovala.
Edvin neustále napredoval, nemal problémy s intonáciou, hudobne nemal žiadne limity, a už v tak malom veku bolo jasné, že má obrovský talent. Avšak tento talent mu bránil tešiť sa z obyčajných detských zábav. Pokiaľ neodohral predpísaný počet hodín, otec mu nedovolil ani sa naraňajkovať, nemohol sa ísť hrať von futbal s ostatnými chlapcami, a pokiaľ niečo nestihol nacvičiť, bol potrestaný. To sa udialo, v čase keď mal Edvin šesť a počas hrania sa na chvíľu zamyslel, myslel na svety, ktoré by mohol vytvoriť prostredníctvom svojich huslí. Boli to obrazy lesov, pestrých farieb a západov slnka. Tieto farby sa premenili na čiernobiele, keď ho otec za nedoučené zbil opaskom. Vtedy si Edvin prvý krát povedal, že so svojim otcom skončil.
Chcel žiť vo svete bez bolesti, chcel vidieť krásu západov slnka. Dúfal v tom, že raz bude hrať svoje vlastné melódie s dušou lásky.
Slnkom v jeho živote bola jeho sestra Andrea, ktorej hrával a ona ho s radosťou počúvala.
     Avšak našli sa aj iné dôvody, prečo sa učiť hrať na husliach. Ako Edvin rád spomína: „Zamiloval som do jedného dievčaťa v škôlke. Prišiel som a spýtal som sa mamy, čo mám robiť. Povedala mi, že sa musím naučiť hrať serenádu na husliach. Učil som sa celý rok a potom som jej zahral a dostal som pusu. Potom som prišiel domov a povedal: Mama, budem hrať na husliach celý život.“

Študentské roky
     Keď Edvinové schopnosti predčili očakávania jej rodičov, a hlavne matky, ktorá ho už nemala čo naučiť, rozhodla sa ho poslať do hudobnej školy, kde by zlepšil svoju techniku. A rozhodla sa poslať ho do tej najlepšej, do Čajkovského centrálnej hudobnej školy v Moskve.
Tak sa deväťročný Edvin rozlúčil s rodnou Ukrajinou a na osem rokov sa jeho novým domovom stala Moskva. Prvé roky býval na priváte, keďže pre novoprišlých študentov už nebolo miesta. Jeho matka mu našla podnájom u jednej starej panej, ktorá sa starala len sama o seba. Keď sa v prvý deň úspešne sám dostal do školy a uvidel miestnosť, v ktorej nasledujúcich osem rokov mal hrať, bol zdesený. Bola to miestnosť bez okien. Edvin miloval okná a svetlo ktoré cez ne prenikalo, ktoré mu pomáhalo pri cvičení.
Edvinovi nebolo smutno za domovom, i keď matka mu samozrejme chýbala. Moskva bola však pre neho oslobodením, i keď životné podmienky tu boli takisto kruté, i keď iným spôsobom. Z Edvina sa stal dobrý kšeftár, vďaka predaju žuvačiek, si zarobil dokonca aj na oslavu svojich narodenín, na ktorú pozval svojich kamarátov.
Svoj prvý dôležitý koncert odohral v dvanástich rokoch s Moskovským symfonickým orchestrom.
Edvin si našiel v škole priateľku v podobne staršej ženy, bola to upratovačka, ktorá pracovala v škole. Bola veľmi materská a starostlivá. Edvin bol rád, že ma niekoho s kým sa môže porozprávať. Ich priateľstvo však prerástlo k niečomu hlbšiemu a práve ona bola jeho prvou ženou v živote... Pár mesiacov na to, odišla a Edvin znova ostal sám.
Jedného zimného dňa sa ohlásil Edvinov otec na návštevu. Nevedel čo si o tom má myslieť, ale dúfal, že by sa ich vzťah snáď mohol zlepšiť. Tak ako doma, si jeho otec sadol na stoličku a nakázal synovi hrať. Mohol by tak sedieť aj štyri hodiny, čakajúc kedy urobí Edvin nejakú chybu. Edvinova hra sa však radikálne zlepšila a hral tak ako ho otec nepočul nikdy predtým. Po dvoch dlhých hodinách Edvin začul, zvuk lopty, s ktorou sa jeho kamaráti hrali. Bol už unavený po takom dlhom hraní a lákalo ho to von. Preto si vymyslel, že si musí odskočiť na toaletu, keďže vedel, že jeho otec by mu nikdy nedovolil skončiť s cvičením pre futbal. Myslel si, že si odskočí tak na desať minút, avšak trvalo to dlhšie, a jeho otec začal byť netrpezlivý. Keď si Edvin uvedomil čas, bolo už neskoro. Jeho otec ho našiel a jeho jediné slova zneli: „Už sa o teba nebudem nikdy starať.“ Všetko, o čo sa snažil Edvin, čo chcel ukázať svojmu otcovi, bolo znova zničené. Od tohto dňa, kedy bolo Edvinovi len štrnásť rokov, nedostal ani jediný telefonát od svojho otca...
Keď sa Edvin konečne dostal z domu starej panej do internátov hudobnej školy, ocitol sa v izbe s ďalšími 15 chlapcami, z ktorých každý chcel dobyť svet s ich husľami, či inými hudobnými nástrojmi.
     Keď mal Edvin sedemnásť, opustil Moskvu a pokračoval v štúdiu v Maďarsku v Akadémii Franza Liszta v Budapešti. Úplne najdôležitejšie, bolo nájsť si najlepšieho učiteľa huslí, ktorého by mohol vyžiadať. Rada jedného zo študentov bola – Ferenc Halasz. Keď sa nakoniec Edvinovi podarilo predviesť sa pred ním. Dostal odpoveď, že z neho bude raz hviezda....
     Behom nasledujúcich dvoch rokov mohol stretnúť mnohých elitných učiteľov a sponzorov zo sveta huslistov, ktorý by ihneď rozpoznali jeho talent a podporovali ho. Jedným z nich bol Geza Kapas. Bol jedným z najlepších podporovateľov. Bol prestížny a uznávaný učiteľ. Keď Edvin neskôr potreboval sponzorov, alebo potreboval ísť na súťaž v zahraničí. Géza ihneď našiel riešenie. S pomocou týchto učiteľov, s námahou a neustálym cvičením, kým už jeho telo viac nevládalo, zvládol tri roky štúdia v jednom.
Počas týchto rokov bolo mnoho svetlých momentov v Edvinovej kariére. Jeho dar bol obdivovaný a oceňovaný každým okolo, mnoho profesionálov, ktorých kedysi počúval v rádiu, v neho teraz verilo.
     Schopnosti mladého huslistu mu umožnili miesto na Julliard School v New Yorku. Ale prijatie z Julliard School prinieslo so sebou aj list, ktorý mohol zmeniť Edvinov život navždy. Bol napísaný a podpísaný Ruggierom Riccim, ktorého Edvin ako malý chlapec obdivoval a počúval v rádiu a ktorý bol teraz živou legendou
     Prvý rok na Akadémii Franza Liszta vyhral prvú cenu vo veľmi dôležitej huslovej súťaži a tá mu otvorila mnoho dverí. Mohol si vyberať, mal teraz reputáciu ako virtuózny huslista, preto si mohol dať voľno od štúdia na Akadémii, pod zámienkou, že veľa cvičí doma, zatiaľ čo tajne začal chodiť na Julliard School.
V Budapešti taktiež stretol mladé dievča Orsi. Sedeli spolu v triede. V prípade Orsi to bolo hlavne, kvôli transkripčným hodinám, pretože Edvin bol schopný perfektne zaznamenať hudbu len po dvoch zahraniach, zatiaľ čo ostatok triedy na to potrebovalo aspoň 20 - násobné opakovanie.
Spoznali sa keď mali sedemnásť a keď mal Edvin 22, presťahoval s k Orsi. Počas toho si vytvorili hlboké priateľstvo. Keď Edvin odchádzal do New Yorku, Orsi bola nešťastná. Avšak, Edvin si nemohol dovoliť kvôli tomu premeškať takúto obrovskú šancu. Drel veľmi veľa pre to, aby sa jeho sen stal skutočnosťou. Takže s myšlienkou na ňu v lete 1994 odišiel.
Edvin mal šancu získať štipendium so svojou minulosťou a reputáciou. Aj s navštevovaním Akadémie to mal vymyslené. Keď už raz bude v Julliard School nájde si čas, každý víkend sa vrátiť späť do Akadémie. Edvinová podnikavosť rástla od dôb predaja žuvačiek v Moskve, tentoraz Edvinov biznis spočíval v predaji cigariet, vďaka čomu si našporil dostatok peňazí, aby mohol ísť do New Yorku. Jediné čo teraz potreboval bolo, dostať sa do hudobných súťaží s peňažnými odmenami.
     Takáto možnosť sa naskytla trom hudobníkom z jeho triedy, včetne Edvina, v podobe komorných hudobných súťaží, ktoré ponúkali veľké sumy peňazí. Jedeným z najlepších hudobníkov bol aj Boldizsar Csiki, Edvinov dobrý priateľ, pianista. Dostali šancu ísť do Paríža na dva dni na konkurz na malý koncert, na ktorý sa veľmi dobre pripravovali. Dva mesiace spolu nacvičovali Kreutzerovu Sonátu od Beethovena. Najzaujímavejšou iróniou tejto skladby bolo, že Kreutzer - huslista, ktorému je venovaná, ju nikdy nezahral. Myslel si, že je nezahrateľná. To bola pre nich výzva.
Edvin s Boldizsarom si dvere do Paríža neotvorili, začala sa tu však prvá, z Edvinových mnohých jednorazových známostí. Chlapci totiž strávili všetok čas s anglickými dievčatami, ktoré stretli v kaviarni. Tiffany „Pomarančový kvet“, nebola jedinou láskou „na jednu noc“, nasledujúce roky ich ešte niekoľko mal a zažil vtedy aj rôzne kuriózne situácie, včetne podpálenej chatky... Ani si neuvedomili ako a uplynuli dve hodiny, čo znamenalo, že prepásli konkurz, kvôli ktorému sem prišli. Tomu čo sa stalo, dávali za vinu piesni, ktorú si vybrali. Keby si ju neboli vybrali, nič také by sa nestalo. A pre Julliard, si museli vymyslieť nejakú veľmi dobrú výhovorku.
     Hudobná škola Julliard otvorila teda mladému huslistovi svoje brány. Vedel, že sa tu môže veľa naučiť, bol veľmi vzrušený z myšlienky, že ho budú učiť takí perfektní huslisti ako Dorothy DeLay.
Izba v ktorej Edvin teraz mal bývať, bola taká malá, že sa v nej nedalo snáď ani cvičiť, boli tu štyri postele, avšak mal aspoň na výber posteľ, ktorá bola najbližšie k oknu. A čo sa týka cvičenia, dostal radu, nech si otvorí okno....
     Nasledujúci rok sa naučil mnoho vzácnych techník, ktoré pomohli vylepšiť majstrovstvo jeho zručnosti, včetne príkazu stáť vzpriamene. Čo bol pre Edvina od začiatku problém. Nechcel ostať vzpriamený, nechcel ignorovať vibrácie huslí, vďaka ktorým rád stáva pred obecenstvom, ktorému chce ukázať radosť ktorú cíti.
Deň kedy sa Edvin, spolu s ďalšími 4 študentami, mal konečne stretnúť s Dorothy DeLay, prebiehal trocha inak ako si myslel, keďže po troch hodinách čakania, mu nakoniec povedala, aby prišiel ďalší deň. Dorothy DeLay bola veľmi vyhľadávaná učiteľka huslí, ktorej učenie sa považovalo za revolučné a každý študent, ktorý bol ňou vedený, mal takmer vždy jasnú budúcnosť. Bola vnímavou učiteľkou, ktorá nikdy nepoužívala jednu jedinú metódu pre všetkých žiakov. Na poslednej hodine, mu Dorothy povedala: „Nemusíš sa veľmi trápiť s cvičeniami, pretože ty už si ustálený huslista.“ Aj keď to bol veľký kompliment, no on vedel, že potrebuje viesť a učiť sa ďalej, ustálenosť nebola pre neho dostatočná. Chcel napredovať a zboriť tradičné bariéry a limity, potreboval omnoho viac, než ustálenosť.
V Máji 1994 ho Dorothy Delay pozvala na Aspen Music Festival v Koloráde, kde mal koncert s Rohanom de Silva.
     Spôsob, akým Edvin prišiel o svoje štipendium, bol viac než kuriózny. Na ceste z Bank of America, kde si bol vybrať svoje štipendium, aby ho presunul do Chase Bank, ktorá bola bližšie k Julliard School, ich nechal vo vagóne metra. Celú dobu totiž myslel na Orsi, ktorá ostala v Budapešti. Strata štipendia, znamenala, že jeho promócie sa neuskutočnia na Julliard School, ale na Akadémii v Budapešti, kde sa vrátil, aby pokračoval v štúdiu a nakoniec spromoval.
     Avšak návrat domov nebol až taký hrozný, ako to spočiatku sám videl. Čakala ho tu Orsi a dokonca dostal príležitosť hrať v Berlínskej filharmónii. Berlínska filharmónia, ktorá sa považovala skoro za svätyňu, bolo miesto ktoré sa pýšilo jedným zo svetovo najlepších orchestrov. Bola to šanca hrať na mieste, kde hrali mnohí známi sólisti. Už ako malý o tom sníval a cvičil dvadsať rokov kým sa mu tento sen splnil. Mnohí hudobníci, ktorí sa stali ikonami, prešli dverami Berlínskej filharmónie. Deň, ktorý si vysníval, koncert, ktorý mal byť jeho momentom slávy, moment jeho profesionálneho zrodenia hviezdy, nakoniec nebol až taký úžasný. Nikoho z orchestra Edvin nezaujímal, brali to len ako ďalšiu prácu, každodennú rutinu. Nebola tu cítiť žiada vášeň z hrania a jediné čo ich zaujímalo boli hodiny na stene. Jeho sen umrel. V ten deň zistil, že to nie sú jeho druhovia, boli to len platení hudobníci, nič viac.
Vtedy si Edvin sľúbil, že nezáleží na tom, koľko peňazí by mu v budúcnosti ponúkli , nezáleží na tom aké veľké publikum alebo aký elitný orchester by to bol, nikdy nebude hrať len pre peniaze, pretože vtedy by hudba umrela....
     Aj napriek tomu ako sa cítil, naskytli sa mu ďalšie výnimočné príležitosti. Dostal požiadavky na recitáli v Carnegie Hall či vo Viedenskej koncertnej sieni, takisto ako aj v koncertnej sieni v Lucerne vo Švajčiarsku.

Svetová súťaž v Kanade
     Rok 1997 bol pre Edvina veľmi výnimočný. Orfordské centrum umení pri Montreale v Kanade má veľkú reputáciu v hudobnom svete. Edvin mal vtedy 23 a mnohí tútori z Akadémie navrhli aby šiel Edvin na Orfordskú huslistickú súťaž. Edvin sa tešil, že keď sa zúčastní a vyhrá, môže si zapísať jeden ďalší úspech do svojho resumé. Ako Edvin rád spomína bolo tu asi 350 účastníkov a asi tretinu tvorili účastníci z Azie. Všetci vyzerali utrápene, ale prečo sa trápiť, zbytočne to len uberá vzácnu energiu. Namiesto toho mohol myslieť na nádherné obrazy prírody a vodopády. Edvin predviedol Paganiniho Caprice No. 24. a vyhral prvú cenu. Bolo to veľmi dôležité ocenenie, keďže nepochádzalo z Európy. Takéto víťazstvá ho tešili a bol vtedy na seba hrdý.

Stradivárky
     Po tomto úspechu, jeden z hlavných tútorov, ktorý ho poslal na Orfordskú súťaž, mu zablahoželal k víťazstvu a oznámil mu, že mu vybavil stretnutie s agentom, ktorý ho videl na súťaži. Tento agent pozval Edvina do Zurichu a zarezervoval mu izbu v Central Plaza Hotel. Edvin očakával nejaké komplimenty ohľadom jeho majstrovského hrania, od agenta, ktorý sa pravdepodobne nikdy nezapočúval do jeho hry na husle. Bol na to pripravený, avšak na to čo sa naozaj udialo, pripravený nebol.
Od tohto agenta dostal najväčšie komplimenty v živote. A to nebolo všetko, oznámil mu, že:

„Majiteľ jednej z miestnych súkromných bánk Vám, chce dať husle Stradivarius na hranie na celý život. Nie je to však len Stradivarius, sú to husle na ktorých hral 300 rokov predtým sám Nicolo Paganini.“

Jediné čoho bol vtedy Edvin schopný povedať bolo, „Paganini“. Myšlienka na to, že práve on sa bude dotýkať strún, ktorých sa dotýkal Paganini, bola neuveriteľná. Bola to najväčšia chvála akú mohol, kedy dostať.
Agent sa usmieval, uvedomoval si dopad ponuky na Edvina, a bež žiadnej ďalšej reakcie od neho, pokračoval ďalej:

„Stradivarius je ohodnotený na 3 milióny dolárov s nikto na ne už dlho nehral a manažér si myslí, že nie je lepšieho huslistu než ste vy, ktorý by na ne mohol hrať znova.“

Nič nemohlo teraz pokaziť Edvinovú neuveriteľnú radosť. Začal si uvedomovať, že už je NIEKTO, a nikto mu to nemohol vziať.
     Ešte v tú noc hcel niekomu povedať o svojom víťazstve, ale nechcel volať domov, vedel, že jeho otec by mohol povedať niečo, čo by zničilo jeho radosť, preto radšej zavolal svojim tútorom do Akadémie, ktorý o tom najskôr už vedeli, ale boli jeho priateľmi a chcel sa s nimi o tento moment podeliť.
Edvin v noci nemohol zaspať, z myšlienky, že mu agent ráno donesie Stradivárky. Po piatich hodinách cvičenia na svoje staré husle, nechcel ísť spať, bál sa, že sa ráno zobudí a zistí, že to bol len sen. Bál sa, že sa zobudí a znova bude ten malých chlapec, ktorý nikdy nebude môcť potešiť svojho otca. Nechcel byť celý život len „hotelovým huslistom“, mal veľa talentu, aj keď vedel, že to nestačí. Toto mohol byť začiatok niečoho nového.
Ráno prišli dvaja agenti zo súkromnej banky a priniesli Stradivárky. Ležali tam, v ich súkromnej krypte, nepoškodené komerčnosťou nášho veku, bolo to ako Boží dar. Keď sa do nich prvý krát započul, zistil že sú iné. Vďaka ním môže zahrať čokoľvek. Nie len Edvin, ale aj jeho hranie, už nebude také ako predtým. Potom ako ich vyskúšal boli znova umiestnené do trezoru, odkiaľ si ich mohol Edvin kedykoľvek vybrať, hrať na ne sám pre seba a v budúcnosti aj pre veľké obecenstvo....

Promócie 1997
     Edvinové promócie boli mimoriadnou udalosťou. Bol požiadaný hrať vo veľkej sieni so symfonickým orchestrom rádia, ktoré bolo vedené známym pianistom Tomasom Vasaryim, ktorý vyhral v roku 1984 súťaž Franza Liszta, tak isto ako aj Edvin o niečo neskôr. Po promóciách sa rozhodol zmeniť svoje meno na Edvin Marton, pričom priezvisko pochádzalo od mena matky jeho otca.
Edvin si vybral Medelsshon Concerto. Zahral to perfekte a každému sa to páčilo, včetne vedúceho a riaditeľa Akadémie. Každý kto videl toto vystúpenie vedel, že toto nie je obyčajný huslista, bol niečo špeciálne. Tento jeho recitál sa dokonca vysielal aj v rádiu. Bol to radostný deň, Edvin prišiel sa svojou rodinou, ktorá vyzerala pyšne, a Edvin s nádejou pristúpil k svojmu otcovi s očakávaním nejakého milého slova, keďže toto bol jeden z momentov, kedy mohol byť jeho otec na neho naozaj pyšný. Bola to šanca na zmierenie. Edvin ťažko pracoval na tejto promočnej ceremónii a dúfal, že toto bude moment, kedy urobí svojmu otcovi radosť. Avšak nestalo sa tak. Jediné čo mu jeho otec povedal bolo: „Prečo si nezahral Čajkovského?“

Krátke manželstvo, ďaleké destinácie
     Edvin bol po dlhom čase znova s Orsi v Národnej Maďarskej galérii. Zaujal ho tu obraz „Búrka“ od Giorgioneho. Edvin strávil mnoho času skúmaním tohto obrazu, a bol zvedavý či búrka na oblohe bola symbolikou dvoch rozličných entít muža a ženy. Bol tmavý a búrlivý, zdalo sa, že sú to aj elementy svetla a nádeje, ktoré boli zložité analyzovať. Maľby so skrytými významami vždy Edvina uchvacovali. Zaujímalo ho, na čo Giorgione myslel, keď tento temný obraz maľoval. Hroziaca búrka a zvuk stromov na obrázku ho obkolesovali a v ten moment sa cítil celkom sám.
Avšak bola pri ňom Orsi a on už dávno zistil, že s ňou chce žiť a preto ju požiadal o ruku. Po oficiálnych zásnubách v Benátkach sa Edvin vo svojich 23 rokoch oženil so ženou, ktorú miloval od momentu kedy ju zbadal. Avšak toto šťastie netrvalo dlho a hrozba búrky nad ním rozprestierala svoje mračná.
Edvinovým svedkom na svadbe bol jeho priateľ Lorenc. A on bol aj príčinou jeho nešťastia.
Prvý deň manželstva bol Edvin šťastný, že má za manželku ženu, s ktorou má veľa spoločného. Orsi bola tiež hudobníčka a radi spolu pracovali na spoločnej hudbe. Preto si prenajali štúdio, kde by mohli na svojich nápadoch pracovať. Orsi bola však nasledujúcich pár dní veľmi zamlklá. Edvin to pripisoval únave zo svadby. Päť dní po svadbe, sa Edvinovi konečne podarilo dostať ju von, mali namierené do štúdia, kde ich už očakával Lorenc. Keď tam vošli, požiadala Edvina aby ich nechala, lebo chce sama dokončiť svoju prácu. Tak teda povedal, že sa o hodinu vráti a opustil miestnosť s pohľadom na Orsi a Lorenca. Keď opustil štúdiu, nemohol na nich takto spolu prestať myslieť. Bol to možno inštinkt, ale o dve minúty sa vrátil do štúdia. Vtedy nemohol uveriť svojím očiam. Videl ako sa Lorenc s Orsi bozkávajú, pričom Orsi na to hneď zareagovala: „Milujem Lorenca.“
Edvin a sprevádzali hrozné muky zrady, nemohol veriť, že ho takto zradili ľudia, ktorých mal rád. Jeho nevesta bola teraz mŕtva. Ešte v ten deň si zbalil všetky veci z ich spoločného bytu a odišiel do hotela. Päť dní po svadbe bolo po všetkom...Jediné, čo teraz chcel bol rozvod a čo najrýchlejšie ako sa len dalo, aby mohol odísť. Už nikdy v živote nechcel Orsi vidieť ani sa s ňou rozprávať. Teraz znova cítil to prázdno ako pri Giorgioneho obrazu. Odlúčenie medzi mužom a ženou na tom obraze bolo pravdivé. Teraz tento obraz nenávidel....
     Po mesiaci ticha, kedy bol schopný konverzácie iba s matkou a sestrou, sa rozhodol, že viac nemôže ostať v Maďarsku, preto sa rozhodol ísť do Paríža. Jeho srdce bolo zlomené. Po návšteve krypty v Sixtínskej kaplnke, sa rozhodol vytvoriť svoje vlastné kráľovstvo oživené afrodiziakom svojej vlastnej hudby a taktiež si vytvoriť kryptu, kde by pochoval všetky svoje lásky.
     Po návrate do Budapešti začal rozmýšľať nad svojou budúcnosťou. Bol už rozvedený, žil zatiaľ u svojho priateľa, ale vedel, že musí začať pracovať, aby si mohol kúpiť svoj vlastný byt. V izbe, v ktorej teraz býval, bola mapa Perzského zálivu. Taktiež našiel na stole mnoho prospektov, v ktorých si môžu novomanželia vybrať miesto svojich medových týždňov. Vtedy Edvina napadlo, že by tam mohol hrať. Preto nezaváhal, rozposlal listy do všetkých týchto rezortov. O dvadsať dní neskôr už sedel v lietadle na ceste do Bahrajnu, kde mal novú prácu v Royal Meridien Hotel. Bol to veľmi luxusný, majestátny hotel.

Exotické krajiny
     Jednej noci, sa Edvin vybral objaviť nejaké nerušené miesto, kde by si mohol zahrať, keďže už bola pokročilá noc na hranie v hotelovej izbe. Vošiel do záhrad hotela, ktoré obkolesovala biela pláž. Zahral niekoľko kúskov od Paganiniho – Caprices.
Jeho súkromné vystúpenie však nepočul len on sám, ale aj mnoho iných ľudí, včetne jedného z majiteľov ďalšieho hotela, ktorý mu ráno poslal list. Ten mu ponúkol prácu. Keďže Edvin už prácu mal, chcel to odmietnuť, no manažér hotela, to nepokladal za odpoveď. A tak nakoniec, keďže to bola veľmi dobre platená práca, to Edvin prijal, i keď to malo znamenať, že bude behať z jedného hotela do druhého.
Keďže hosťami hotela boli mnohí zámožní ľudia, jedného dňa dostal ponuku hrať pre šejka v Dubaji. Edvin dostal výhodnú ponuku a prijal ju. O deň na to odletel do Dubaja. Po príchode na neho čakal asistent, ktorý ho priviedol do hotela Burj Al Arab. Svetoznámy hotel v podobe plachetnice. Počas šiestich hodín Edvin hral všetko čo si šejk zažiadal. Na druhý deň sa zbalil a odletel domov. Prvým krokom bolo kúpiť si byt, i keď v budúcnosti túžil po jachte, čo sa mu nakoniec aj splnilo.

Úspech spojený s nešťastím
     Tak si Edvin po dvoch rokoch hrania mohol kúpiť byt. Našiel si ľúbezné miesto nazvané Ružové hory (Rószahegy, región Somogy, pri Balatóne) situované uprostred lesa a jazera. Tento les bol veľmi inšpiratívny a Edvin tu rád skladal hudbu, vznikla tu napríklad aj pieseň King of the forest. Do svojho byt si obstaral veľký stereo systém, hneď vedľa kráľovsky veľkej posteli. Nad posteľou mu visel obraz „Nočná mora“ od Henryho Fuseliho. Tento obraz ho fascinoval.
Blízko bol hotel v ktorom sa zamestnal. V tomto hoteli sa často nachádzala aj jedna žena s dcérou Emile. Bolo to tiché dievča a možno ju snáď nazvať prvou Edvinovou fanynkou, ktorá nemohla bez jeho hudby žiť. A to doslova....
Edvin si vždy chcel vytvoriť svoju imaginárnu hudobnú planétu s nástrojmi z minulého storočia, sprevádzané elektronickou hudbou. No neboli to len jeho talentované ruky, ktoré mu pomáhali k úspechu, ale aj jeho maďarský manažér Gyorgy, ktorý Edvina podporoval celé roky jeho hudobnej tvorby. Gyorgy rozumel, že Edvin si potrebuje vytvoriť nový hudobný žáner. Päť rokov stál za Edvinom za všetkých okolností. Jednou z nich bol Edvinov koncert v divadle Thalia v Budapešti. Gyorgy naplánoval všetko do každej maličkosti, jediné čo nemohol, bola účasť publika. Dva dni pred vystúpením si dal Edvin stretnutie s Gyorgyom aby mohli doriešiť posledné prípravy na koncert, na ktorý mohlo prísť 600 ľudí. A tak sa Edvin spýtal Gyorgya koľko lístkov sa už predalo. Odpoveď bola šokujúca:

„Tri“

Po dvoch minútach ticha, Edvin povedal, že je ochotný hrať aj pre troch ľudí. Avšak Gyorgy to nenechal tak, našiel spôsob ako to vyriešiť. Podarilo sa mu dostať Edvina do rannej šou, kde zahral publiku. Bola to populárna šou, ktorú pozeralo tisícky ľudí. Na druhý deň bolo všetkých 600 miest vypredaných.
Radosť z úspechu bola zatienená nešťastím. V nasledujúce ráno, sa tradične pobral do práce. Avšak každý sa na neho pozeral divným pohľadom. Potom ako mu manažér hotela odkázal, že s ním chce hovoriť, zistil prečo. Povedal mu, že Emile, ktorá tak rada počúvala jeho hru, spáchala v noci samovraždu. Nechala odkaz, v ktorom napísala, že nemôže žiť bez krásy jeho hrania....

Strings `n` Beats 2003
     Edvin dostával mnoho lukratívnych ponúk na hranie. Čím viac hral, tým viac jeho kariéra postupovala, avšak zdalo sa, že to zastalo v bode, kedy sa stále opakovali tie isté ponuky. Chceli aby hral Paganiniho v jeho tradičnom prevedení. Vždy keď ponúkol, že by mohol zahrať Paganiniho oživeného o prvky elektronickej hudby a nejaké nové prvky, manažéri ho odmietli. Všetci zatvárali dvere pred hudbou nazvanou „crossover music“.
Edvin si zobral týždeň voľna a odišiel na Margaretin ostrov a rozhodol sa skladať hudbu pri Dunaji. Zamýšľal si potom prenajať malé štúdio, aby si tieto piesne mohol nahrať. Plánoval urobiť CD, na ktorom by boli najprv jeho vlastné skladby s elektronickou hudbou a v druhej by bolo pár melódii najväčších skladateľov upravených podľa jeho vkusu.. Pomyslel si, že keď si už raz vypočujú prvú časť CD-čka a budú sa im páčiť jeho kreácie, bude sa im páčiť aj druhá časť. A konečne chcel uplatniť svoj nárok na Stradivárky. Určite by bola škoda, nevyužiť ich a nehrať na nich.
Po všetkých tých hraniach v známych koncertných halách, hraniach pre šejkov a taktiež po pocte v podobe Stradiváriek, cítil, že má právo na pokrok v jeho hudbe a vytvoriť si svoje vlastné skladby, namiesto nejakých tradičných melódii v ich starom tempe.
     Tri roky hľadal vydavateľstvo, ktoré by bolo ochotné nahrať a vydať jeho hudbu. Zo všetkých strán prišli zamietnutia, pretože každý chcel len tradičnú hudbu. Problém sa vyriešil ponukou od SONY BMG z Nemecka, ktorú Edvinova hudba zaujala. Prišli aj s dobrým kontraktom a Edvin cítil, že keď im zverí svoju hudbu, ocenia ju a tak začalo partnerstvo a album Strings `n` beats bolo na svete.
Každý bol rád za neho. Magazíny stali v zástupe, žiadajúc od Edvina fotky, rozhovory. Jeden magazín ho dokonca nazval „mladým Elvisom“. Stal sa celebritou, po rokoch tvrdej práce. Avšak myšlienka „celebrity“ nebola jeho cieľom. Bola to príležitosť tvoriť svoju vlastnú hudbu a podeliť sa s ňou so svetom, čo ho robilo veľmi šťastným.
     O rok neskôr (2004) vyšlo Edvinovi ďalšie album s názvom Virtuoso, a v tom istom roku založil svoj Monte Carlo Orchestra, kde prijal aj svoju sestru Andreu.

Stretnutie s Pľuščenkom
     Stretnutie ktoré zmenilo Edvinovi život sa uskutočnilo v Zurichu v roku 2003:

"Na jednom malom ostrove v Perzskom zálive, kde som si bol oddýchnuť, som sa stretol s producentom, ktorý ma oslovil, či by som nenapísal niečo na otvorenie Show Art on ice v Zürichu. A keďže robím šou-music klasiku spájam s popom, ponuku som prijal. A práve na bankete v Zürichu som sa zoznámil s Jevgenim," vraví Marton, ktorého muzika svetoznámeho korčuliara okamžite oslovila. "Vypýtal si odo mňa cédečko a o tri mesiace mi jeho tréner Alexej Mišin zavolal a povedal, že si vybrali moju hudbu. Predstavte si, zo všetkých skladateľov sveta Mozarta, Bethoweena... si vybrali mňa!"

     Tak sa začalo nerozlučné priateľstvo, ktoré pomohlo Edvinovi dostať sa do širšieho povedomia ľudí a Evgenimu zasa mnoho zlatých medailí, včetne tej v Turíne. Keď na exhibícii počas Olympijských hier v Turíne vystúpili spoločne na ľad, s úžasom sa na nich dívalo viac ako 300 miliónov ľudí. Ich spoločná šou mala fantastický úspech.

"Predtým nikdy nikto nič podobné neurobil," spomína s úsmevom Edvin.

     Po Olympijských hrách vyšlo Edvinovi najúspešnejšie album Stradivarius. Na ktorom boli zaradené aj zlaté olympijské programy ako Pluščenkova Tosca, a Romeo a Juliet + Dramatico Tatiany Totmianiny a Maxima Marinina. Taktiež obsahuje skladbu z jeho spolupráce s Lou Begom, s ktorým na pieseň C‘est La Vie, natočil aj klip.
     Stretnutie s Pľuščenkom znamenalo v jeho živote niečo nové. Nikdy predtým nespolupracoval so športovcami. Teraz na jeho hudbu tancujú, korčuľujú. Edvin hráva na ľadových šou a mohol vytvoriť aj vlastnú koncertnú šou s názvom Stradivarius show. Jeho kalendár je preplnený ponukami zo všetkých strán sveta. Každý chce počuť na vlastné uši jeho vlastnú hudbu. Dosiahol to, o čo bojoval celý život.

Emmy 2006
     O tretej ráno zvonil Edvinovi telefón. Bol to jeden z manažérov, ktorí pracovali v New Yorku.

„Edvin vstávaj, bol si práve nominovaný na cenu Emmy“.

Bez momentu rozmýšľania Edvin zavesil telefón. Bol si istý, že tento telefón bude len strata času. Telefón zazvonil znova. Tentoraz bol hlas oveľa netrpezlivejší:

„Nepočul si čo som povedal? Povedal som, že si bol nominovaný na cenu Emmy.“

Edvin si sadol, bojujúc s pocitom spánku a začal rozmýšľať o tom, že v Maďarsku nikto nevie, čo je to cena Emmy.
     Išlo konkrétne o cenu ktorú udeľovala National Academy of Television Arts & Sciences, ktorá je jednou z troch súčastí Emmy Awards, v kategórii Outstanding music composition. (Vynikajúca hudobná skladba).
Keď bol na ceste na udeľovanie cien, rozmýšľal nad tým, že ak by to vyhral, bol by vôbec prvým Maďarom, ktorý by ju dostal. V celej histórii krajiny. Avšak keď tam stál, s ostatnými nominovanými, hovoril si, že už len to, že je vôbec nominovaný je veľká pocta. Edvin samozrejme vyhral.

Eurovízia 2008
     Ďalším výnimočným vystúpením bola určite Eurovízia. Neobvyklé spojenie maďarského huslistu Edvina Martona, hrajúceho pod farbami Ruska a krasokorčuliarskeho olympijského víťaza Jevgenija Pľuščenka a speváka Dima Bilana, priniesla očakávané víťazstvo. Vďaka tomu si Edvin mohol pripísať ocenenie, ktoré nikdy, žiadny huslista doteraz nezískal.
V roku 2008 taktiež spolu s Jevgenim získal cenu Guirlande d'Honneur od Federation Internationale Cinema Television Sport.

Poznámka:
Štúdium vo Viedni
Je zaujímavé, že všade je zmienka o jeho štúdiu vo Viedni, avšak nikde som žiadne podrobnosti o tomto štúdiu nečítala. Keďže mal promócie v Budapešti až v roku 1997 (pravdepodobne), nemohol ich mať skôr vo Viedni.
Sarasate
Taktiež sa v jeho biografii nespomína nahratie albumu Sarasate. Je isté že vyšlo v roku 1996.
Problém s datovaním
U Edvina je celkovo problém s dátumami, pretože aj jeho biografia je takmer bez žiadneho roku a preto je možné roky udalostí odhadovať len podľa známych dátumov, na základe, ktorých sa dajú teoreticky vypočítať, alebo predpokladať ďalšie roky či jeho vek.

Zaujímavosti:
Priezvisko "Marton"
Edvin, pôvodným menom Lajos Edvin Csűry, si v roku 2003, si zmenil svoje meno. Priezvisko si prevzal od svojej babky z otcovej strany, Ilony Marton, a od tej doby je známy pod menom Edvin Marton.

Osobný majetok
Edvin vlastní dva byty. Jeden v Budapešti a druhý v Monte Carle. Taktiež má veľkú záľubu v autách. Apartmány vraj vlastní aj na Ibize a je kapitánom jachty, na ktorej rád oddychuje.

Priateľka
V roku 2005 spoznal Edvin svoju terajšiu priateľku Adrienn Gombosi, na Miss Balaton, ktorú vyhrala. Po Eurovízii sa rozšírili chýry, že všetci traja účastníci sa zasnúbili so svojimi priateľkami. Avšak pokiaľ sa Edvina spýtate, či sa chystá, ženiť, pozrie na vás, či ste sa zbláznili a uistí vás, že to v najbližšej dobe nehrozí. Prípadne povie, že by si musel najprv nájsť nevestu. Avšak u Edvina nikdy nie je isté, kedy to čo hovorí, myslí aj vážne.

Husle
Edvin má spolu 16 huslí, včetne tých, na ktorý hral ako malý chlapec.

Projekty
Edvin často spomína svoju spoluprácu s režisérom Stevenom Spielbergom, na filme Caesar, do ktorého mu má zložiť hudbu. Záhadou je, že o tomto filme nie je nikde ani zmienka...

......................

Informácie o jeho živote do roku 2003 a časť o Emmy Awards, sú založené hlavne na Edvinovej biografii.
Niektoré informácie pochádzajú z bookletu CD Sarasate.
Niečo aj zo stránky, kde je opísaná jeho kariéra.
Upresnenie určitých dátumov je z Edvinovej ruskej oficiálnej stránky a stránky Ice vision.
Výroky pochádzajú z rozhovorov ktoré nájdete aj na tejto stránke a z knihy.

Časť pôvodnej biografie som uverejnila aj na Wikipedii.
HXM - 2.1.2009, korekcie - 27.4.2009