Edvin Marton sa rozohnil na ľade

Pôvodný ruský článok, ktorý som preložila pochádza z Kozmolskej pravdy zo 16.10.2008.

Umelci mali skúšku deň pred šou na ľade.

Zajtra v ľadovej hale sa uskutoční šou „Ľadové srdce“ za účasti slávnych krasokorčuliarov Eleny Berežnej, Jevgenija Pljuščenka, Ruslana Gončarova, Anastasie Gruščukovovej, Júlie Obertasovej, Sergeja Slavnova a ďalších aktérov. Pričom to nebude len ľadová šou ale ozajstné vystúpenie s piesňami Eleny Vaengy, z ktorých dve zložil Edvin Marton, a hlavnú úlohu predstavuje Elena Berežnaya.

V predvečer vystúpenia KP navštívila skúšku, ktorá sa konala v Akadémii krasokorčuľovania.

Po prvé, keď došiel na ľad Edvin Marton... Zdvihol na ruky krasokorčuliarku Nasťu Gorškovú. Potom požiadal jedno z dievčat, aby mu urobila masáž ramena.

Po vychutnaní si masáže, huslista vstal a pokúšal sa natiahnuť na svoje nohy, obuté už v zelených trampkách, malé ženské čižmy.

„To sú Eleny Berežnej“, oduševnene vysvetlil Edvin.

V tej dobe za jeho chrbtom v bundách a kabátoch (na ľade je nemilosrdná zima), začala skúška hudobníkov orchestra. Do živej hudby spievala Elena Vaenga – tiež v kabáte, a krasokorčuliari skúšali svoje čísla.

V tej dobe Marton ukradol jednému z muzikantov stojan s notami a začal napodobovať dirigenta. Keď pieseň skončila, huslista ukázal, ako sa unavil, utrel si pot z čela zeleným uterákom. A tým uterákom utrel čelo aj Vaenge.

Celkovo tu vládla veselá nálada. Všetci sa chichotali, Vaenga sa zlostila: Všetci nacvičujú! Skúsila dokonca napomenúť Martona.

„Chlapče môj, ja ťa teraz zjem! Teraz bude tvoja pieseň!“



„Aká je k tebe prísna!“, poznamenal niekto.

„Ona je dneska nežná!“, vysvetlil Edvin. „Keď je prísna, to je iné!“

Martonovi doniesli obal s jeho slávnymi husľami Stradivárkami a začal pohrávať speváčke aj orchestru. Umelecky padal na kolená, zatváral oči, no inokedy pokukával zvedavo po okolí. Celkovo sa stal skutočným hrdinom šou.

„A ktorá je vaša najobľúbenejšia pesnička?“, kde kto sa ho pýtal, „Biliv?“

„Nie „Biliv“ a prestávka!“ , robil si srandu Marton. „Každý vie, že to je obľúbená pieseň orchestra!“

Vskutku, po Martonovom vtipe nejako nenápadne nastala prestávka, hudobníci si išli vypiť čaj. A Martonovi priniesli čierne pánske topánky. Nerozmýšľal dlho, huslista si sadol priamo na koberec, položený na ľade pre orchester, a začal sťahovať svoje zelené trampky.

„Mám žlte ponožky!“, pokrikoval po okolí.

Pozrieť na ponožky Martona sa prišiel celý zástup. Skutočne: Boli žlte, veselé.

„A druhá ponožka je červená,“ pokračoval zvyšovať utrpenie (?) žien Marton. A pôsobivo stiahol svoju druhú trampku. No ponožka bola žlta ako tá prvá.

A Marton nebol ani trochu zachmúrený, radostne chodil v teplých topánkach po ploche.